Meduza mala...

Je piatok, päť hodín poobede. V meste je najväčšia premávka. Ľudia sa vracajú z práce domov. Iní odchádzajú na víkend von z mesta. Cesty sú preplnené. Nervózni vodiči sa snažia čo najskôr dostať do svojho cieľa. Chodci kráčajú alebo čakajú na autobusy.  Ja sa nachádzam práve v jednom z nich. Sedím a pozorujem okolie.

UIUIUIUIU.... zbystrila som sluch.  Odkiaľ sa to šíri? Z autobusu toho moc veľa nevidím. Rýchlo mi prebehne myšlienka o človeku, ktorý bojuje o život, o zachranároch robiacich masáž srdca. Sanitka húka. Zvuk je intenzívnejší. Prichádza zozadu. Autobusár pohotovo zareagoval. Zastal, tak aby nás mohla sanitka predbehnúť.  Nezávislý pozorovateľ by mohol povedať, že všetko naokolo zamrzlo, akonáhle ľudia začuli zvuk sanitky. Autá spomaľujú, odbáčajú na kraj, zastavia. A čo chodci ?

Majú najlepšiu pozíciu. Nie sú uzavretí v priestor auta, či autobusu. Počujú zretelnejšie. Môžu rýchlejšie identifikovať odkiaľ sa blíži sanitka. Pokiaľ im vo výhľade nezavadzajú budovy, uvidia auto záchrannej služby už z diaľky. Človek by povedal, že chodci to majú najľahšie. Veď sú na chodníku, veď nezavadzajú.

POZOR! " veď ja som predsa ´Pán chodec´ . Konečne mi svieti zelená na semafore. Teraz je môj čas. Rýchlo, rýchlo, ja mám zelenú. Ja som v práve. Ja tu nebudem čakať daľšie minúty, kým mi tá mašina znovu umožní prejsť cez cestu. Sanitka ? Veď stihnem prebehnúť."

Túto myšlienku mal možno aj ten nešťastník v sanitke. Už máte predstavu ako to celé skončilo? Sanitka musela viditeľne spomaliť. Pani v koženom kabátiku, muž s aktovkovkou  mali vytúženú ZELENÚ.  

Koľko krát sa tento obraz naskytne pánovi šoférovi sanitky počas jedného výjazdu? Ďaľšie sekundy vyhodené do vetra. Sekundy, ktoré môžu rozhodovať o živote a smrti.