Unavená, teším sa na svoju postieľku. Jedna hodina večer.Konečne oddych. Ani náhodou, akurát tak v mojích predstavách. Z vedľajšieho bytu hučí televízor. Pozerám znova na hodinky: "predsa je už po polnoci!!!",
Nočný kľud. Tak toto slovné spojenie môj sused v poslednej dobe nepozná. Už sa chystám zabúchať na stenu. Hlavou mi prefrčia výčitky, že sa chystám aj ja porušiť pravidlo kľudného spolunažívania susedov. Pozerám na svoju ruku. Au, to bude boliet, veď stena je tvrdá. Škoda, nemám kladivo. Prečo by sa mali na moje klepanie zobudiť aj ostatní? Prečo sa chcem skrývať za stenou, v anonymite ozveny úderu. Hrdá na to, že chcem čeliť problému tvárou tvár, presúvam sa pred ich dvere.
Klopať, či zvoniť ? Začínam s klopaním. Buch, buch.. nič, žiadna zmena. Hlasitosť stále rovnaká a ani pri dverách sa nikto neobjavil. Buch,buch, buch...aaaa.. "čo som komu urobila!", myšlienky ma prenasledujú.. Zazvoním...No super. Tak toto zabralo. Zobudila som psa.Hm, tak keď ešte chvíľu budem psa provokovať, aby štekal, tak možno nalákam majiteľa, aby otvoril dvere. Pre istotu pripravujem záložný plán, ak sused nebude v nálade na diskusiu. Hladina adreanalínu sa zvyšuje.
Otáčam sa na päte, a čo to nepočujem. Štrngot kľúčov..Hurrráááá.. Dvere sa otvárajú.
"Dobrý večer, môžem Vás poprosiť dať trošku tichšie televízor?"
S napätím, očakávam akej odpovede sa mi dostane, pripravená na tvrdú výmenu názorov.
"Prepáčte, áno samozrejme, poviem manželovi, aby si stíšil hlasitosť".
"Ďakujem, dobrú noc."
"Dobrú noc".
Vojdem do izby. Konečne ticho. A stačilo tak málo.
Komentáre
no, som rad